Keď v roku 1804 zomieral Karol Keglevič, zanechal svojim trom deťom rozsiahly majetok. Patrilo k nemu okrem viedenských a bratislavských majetkov aj topoľčianske panstvo. Gróf sa síce viac zdržiaval vo Viedni, kvôli svojim významným dvorským povinnostiam, ale dbal aj o svoje tekovské majetky. Topoľčianky prešli do vlastníctva jeho druhého syna Jána Nepomuka Kegleviča. A práve on bol z hľadiska nášho regiónu najvýznamnejším členom rodu.
Mladý Ján, novopečený majiteľ panstva, sa tiež viac zdržiaval vo Viedni a Bratislave ako na vidieku. Bol pážaťom cisára Františka I., po ukončení štúdia práva pracoval v Uhorskej dvorskej kancelárii a neskôr sa stal cisárskym komorníkom. V roku 1823 však nastal v jeho živote významný zvrat – bol menovaný, najprv dočasne, potom nastálo, do funkcie tekovského župana.
Župy boli územno-správne jednotky v Uhorsku. Tekovská župa pokrývala približne územie od dnešného levického okresu, cez pohronské okresy Žarnovica a Žiar nad Hronom až po Zlaté Moravce, pričom severnou hranicou boli Oslany. Sídlom župy za čias Jána Kegleviča boli Zlaté Moravce, a preto jeho menovanie znamenalo aj sťahovanie do Topoľčianok.
Ján ďalej pokračoval v kariére. Stal sa cisárskym tajným radcom a bol teda jedným z dôverníkov cisára. Pre náš príbeh a región je však významné jeho stretnutie s architektom Aloisom Pichlom. V roku 1818 si títo dvaja páni tľapli a dohodli sa na prestavbe topoľčianskeho zámku. Ten bol v 17. storočí renesančne prestavaný, no Keglevič z neho chcel mať moderný, klasicistický zámok. Pichlova prestavba sa skutočne podarila, zámok v Topoľčiankach je krásnym príkladom klasicizmu v architektúre. Prestavba trvala približne sedem rokov. Gróf v rámci nej premiestnil do Topoľčianok aj svoju vzácnu knižnicu, o ktorú sa vzorne staral a pravidelne ju dopĺňal. V čase jeho úmrtia mala viac ako 10 000 zväzkov.
Časopis Slovenský učiteľ z roku 1925 v tejto súvislosti spomína, že Keglevič nebol iba sponzorom rekonštrukcie. Bol ,,náruživý staviteľ. On sám dozeral na stavbu a pomáhal murárom, čo tí neradi videli“. A vraj keď sa im tam príliš motal, hádzali naschvál tehly do malty, aby sa zafŕkali grófske šaty.
Gróf Ján sa ako mladý muž oženil s grófkou Adelou Zichyovou. Zväzok trval 33 rokov až do jej smrti, no bol bezdetný. Neskôr sa Keglevič oženil s o 30 mladšou grófkou Viktóriou von Falkenhayn a mal s ňou dve deti, Štefana a Františka. Štefanov príbeh už čitatelia poznajú, František sa dožil iba jeden rok. Napriek tomu je pre nás významný, pretože práve kvôli nemu sa Keglevič rozhodol kúpiť veľkouherský kaštieľ od chudobnejúceho grófa Majlátha. Plánoval kaštieľ, ktorý bol dlhé desaťročia zanedbávaný, prestavať a pripraviť pre svojho druhého syna. Hoci František zomrel, Ján svoje plány naplnil. Opäť sa spojil so svojim dobrým známym Aloisom Pichlom, ale tentokrát prišli s niečím úplne novým.
Obaja boli scestovaní a očarení novým historizujúcim romantickým neogotickým štýlom, ktorý videli napr. v Rusovciach. Práve Rusovce sa stali najvýznamnejšou inšpiráciou pre Veľké Uherce. Gróf Keglevič si vymieňal so svojim architektom desiatky listov a dozeral nad prestavbou kaštieľa. Výsledný efekt je v každom prípade ohromujúci. Aj táto minca má však dve strany: vzniklo moderné umelecké dielo, s náročným interiérovým vybavením, no na druhej strane napr. Peter Kresánek vo svojej ilustrovanej encyklopédii pamiatok píše, že prestavba Uheriec stála priveľa a prispela k neskoršiemu finančnému úpadku Keglevičovcov. Kaštieľ bol tiež terčom kritiky za svoju prílišnú vyumelkovanosť.
Oba kaštiele z tvorivej dielne Keglevič – Pichl patria nepochybne medzi špičku vo svojich slohoch na Slovensku. Ide o príklad neobvyklej spolupráce talentovaného architekta a vzdelaného mecéna (úzkosť tejto spolupráce dokumentuje napr. aj farská kronika vo Veľkých Uherciach). Projekt v Uherciach bol ukončený v roku 1850. Šesť rokov na to Ján Keglevič, sponzor dvoch významných architektonických projektov v našom regióne, umiera vo svojich milovaných Topoľčiankach. Je tam aj pochovaný v kostole sv. Kataríny, ktorý zas pre zmenu sponzoroval jeho otec Karol. Majetky prešli do rúk jeho jediného žijúceho syna Štefana, ale to je iný príbeh.
Ján Keglevič nemal život dobrodruha ako jeho syn Štefan, ani sa nezapísal do svetových dejín umenia ako jeho sestra Babette. Pamiatka naňho je však v našom okolí najživšia, pretože je stále tu, máme ju pred očami a môžeme obdivovať.
Mohlo by vás zaujímať:
- Vášnivý hazardný hráč Štefan Keglevič vyrobil prvú uhorskú vodku a vlastnil kaštieľ vo Veľkých Uherciach
- Grófka, ktorú miloval Beethoven
- Súkromný učiteľ Sissi, ale aj majiteľ kaštieľa vo Veľkých Uherciach – gróf Majláth
Za titulnú fotku ďakujeme skupine Veľké Uherce – kaštieľ a ľudia
Zdroje:
Slovenský učiteľ, 1925
Bulletin Slovenskej asociácie knižníc, 01/2019
Peter Kresánek: Slovensko: ilustrovaná encyklopédia pamiatok
Farská kronika Veľké Uherce
Hanka Vanková