Človek si od nepamäti prispôsobuje krajinu svojim potrebám. Dnes žijeme dobu, ktorá nám vyrubuje daň za to, že naše potreby boli častokrát privysoké. Žneme, čo generácie pred nami zasiali a úroda po tej našej generácii tiež neprinesie v budúcnosti veľa radosti. Hlasy po zmene nášho správania v oblasti životného prostredia sú čoraz silnejšie. Pociťuje to aj pohorie Vtáčnik.
Kameňolomy, ktoré sa tu nachádzajú, už desaťročia vytvárajú povrchové jazvy tomuto pohoriu. Andezit ako vulkanická hornina, sopečná vyvrelina patrí k tým, ktoré možno využiť na kamennú drvinu, prípadne stavebný kameň. Vyrába sa z neho aj štrk. Práve kvôli tomuto nerastnému bohatstvu sa tu darí kameňolomom. Sú to v podstate povrchové bane. Dnes sa v nich nepracuje tak, ako kedysi. Dnes sa riadenými odstrelmi vie z horského masívu uvoľniť naraz obrovské množstvo ton nerastu, ktorý je následne spracovaný. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo sa ľuďom v blízkosti kameňolomov žije ťažšie ako inde. Okrem odstrelov im častokrát znepríjemňujú život kamióny prevážajúce vyťaženú horninu, zvýšená prašnosť a hluk. Okrem toho sa ťažba bezprostredne dotýka aj okolitej prírody, ktorá musí ustúpiť.
Do turistami nepreplneného pohoria Vtáčnik sa už dávno zahryzli ťažké mechanizmy, ktoré tu ťažia andezit. Kameňolomov tu nájdeme naozaj veľa. Dlho boli súčasťou života obyvateľov blízkych obcí, ale, ako sa zdá, pohár trpezlivosti mnohým občanom už pretiekol a vôbec nie je ojedinelým javom, že sa v posledných rokoch neustále spisujú petície proti rozširovaniu ťažby, respektíve za zrušenie ťažby v kameňolomoch. Je veľmi ťažké nájsť kompromisy v tak citlivých otázkach a hlavne v dobe, kedy obyvatelia Hornej Nitry žnú to, čo im predošlá generácia ponechala. Boria sa s následkami banskej činnosti, ktorá tento región priemyselne poznačila na dlhé roky dopredu.
Z pohľadu turistu a milovníka prírody treba poznamenať, že oku úplne tieto kameňlomy nelahodia. Okrem toho im musí ustupovať príroda. Na jednej strane hlasy enviromentalistov, ochranárov, dobrovoľníkov a petičných výborov vravia o tom, že ťažba môže ohroziť život niektorých živočíchov v pohorí Vtáčnik (mačka divá a rys ostrovid) a na druhej strane stoja hlasy majiteľov kameňolomov, ktorí na základe výsledkov posudzovania vplyvov na životné prostredie takéto tvrdenia odmietajú.
Isté je, že aj rok 2020 je rokom petícií za nerozširovanie kameňolomov, utlmenie ťažby a neotváranie staronových dobývacích lokalít. Momentálne sú zvádzané boje o ťažbu v Kameňolome Malá Lehota, ktorý sa nachádza v Lehote pod Vtáčnikom a bolo v ňom naplánované navýšenie ťažby na 199 000 ton za rok oproti doterajším 95 000 tonám. S povrchovými baňami sa boria obyvatelia obcí Cigeľ – lom Košariská, Podhradie, Lehota pod Vtáčnikom. Z pohľadu turistu, ktorý si snažím zachovať aj v tomto článku, sú to všetko obce, ktoré sú krásnymi východiskovými bodmi pre turistiku. Chce to však veľkú dávku odosobnenia, kým človek prejde miesta poznačené tvrdými zásahmi človeka do prírody a dostane sa hlboko do lesa. Pravdou je aj to, že povrchové bane a ťažba v nich škodia vode, pôde, vzduchu a v konečnom dôsledku všetkému živému, čiže aj nám ľuďom.
Nie je tomu tak dávno, kedy o svoj osud bojovala aj lezecká lokalita Hrádok. Našťastie sa opäť našli zanietenci, najmä z radov lezcov, ktorí taktiež prostredníctvom petície bojovali o to, aby sa tu opäť nezačala ťažba. Hrádok si totiž už kameňolom pamätá. Nateraz sa boj podarilo vyhrať, ale vždy treba byť v strehu a sledovať, či opäť nebude počuť hlasy volajúce po obnovení ťažby.
Foto: Hana Vanková
Je nutné poznamenať, že každá ťažba sa raz skončí. A čo potom? Dnes musí mať každá spoločnosť vlastniaca kameňolom vypracovaný plán rekultivácie a musí myslieť aj finančne na to, čo s miestom, keď bude ťažba ukončená. Ale, popravde, príroda si poradí, len potrebuje čas. Ona ho má dostatok. Otázne je, či ho dá aj nám.
