Janova Ves, ktorá je od roku 1976 súčasťou susednej Klátovej Novej Vsi, ukrýva secesný poklad v podobe kaštieľa, do ktorého sa už pomaly zahryzol zub času. Spolu s parkom, ktorý ho obklopuje, boli kedysi ozdobou širokého okolia.
Janova Ves, ktorej história siaha až do 13. storočia dostala názov po Jánovi, Barlevovom synovi, ktorý pochádzal z Bošian. Odtiaľ toto pomenovanie. Bošániovcom patrila Janova Ves až do druhej polovice 19. storočia, preto je logické, že na mieste, kde sa kaštieľ nachádza, stál už v 16. storočí jeho renesančný predchodca, ktorý patril spomínaným Bošániovcom. O tom, že tomu tak bolo, nás presviedča aj župná vizitácia z roku 1778. Dnes nevieme s presnosťou, ako kaštieľ vyzeral, neprebehol tu žiaden archeologický výskum, ktorý by pomohol zodpovedať túto otázku, ale vieme, že v roku 1869 ho katastrálna mapa znázorňovala ako dvojkrídlovú budovu s nárožnými baštami.
V rukách rôznych rodov
Keď Ignác Bošáni predal väčšinu svojich majetkov v obci, Langhammerovci, ktorí ich odkúpili, si tu nechali postaviť nový kaštieľ na mieste toho starého, bošániovského. Na začiatku 20. storočia sa kaštieľ dostal k rodu Pidolovcov. Tí ho doplnili o niektoré stavebné prvky. Najväčší stavebný boom však zažil po roku 1906, kedy sa dostal do rúk významného rodu Haupt-Stummerovcov. Leopold Haupt–Stummer sa postaral o rozšírenie kaštieľa a pristaval k nemu secesnú vilu, ktorá bola prepojená s jeho pôvodnými budovami.
Haupt-Stummerovci, ktorých sme už spomínali v článku Za históriou na Cibajky, boli významným rodom, ktorý ovplyvnil tok dejín v rámci celého regiónu. Členovia rodu prišli na Slovensko z Moravy, skúpili veľké pozemky v okolí Topoľčian a pestovali na nich cukrovú repu pre cukrovar v Továrnikoch. Okrem toho chovali práve v žrebčíne v Klátovej Novej Vsi jazdecké a záprahové kone, chovali dojnice, venovali sa pestovaniu ovocia, dali postaviť úzkokoľajnú železnicu, ťažili drevo a kameň. Týmito aktivitami vytvorili množstvo pracovných príležitostí pre ľudí v regióne.
Leopold Haupt-Stummer zahynul pri jednej z poľovačiek, ktoré patrili k jeho vášňam. Ešte predtým však Leopold daroval kaštieľ svojej najstaršej dcére Gertrúde. Tá sa vydala za lekára Edmunda Nessnera. Ten prišiel na územie Slovenska počas prvej svetovej vojny ako vojenský lekár. Po svadbe s Gertrúdou zveľadili kaštieľ a za ich pôsobenia v ňom zažil objekt svoj zlatý vek.
Práve oni vybudovali pri kaštieli veľký dendrologický park, ktorého výmera bola až 10 ha. Bol vzorom pre svoje krajinárske úpravy. Jeho súčasťou boli aj jazierka, ktoré boli napĺňané vodou z miestneho potoka. Sútok dvoch potokov využili aj na umiestnenie turbíny, ktorá vyrábala elektrickú energiu pre kaštieľ.
Edmund Nessner spolu s manželkou sa vryli do pamätí miestnych ľudí ako veľkí ľudomili. Edmund pestoval bylinky, ktorými liečil obyvateľov z blízkeho i širšieho okolia.
Čakajúci na lepšie časy
Po Edmundovej smrti darovala Gertrúda kaštieľ štátu a v roku 1967 tu bola zriadená detská ozdravovňa. Liečili sa tu choroby horných a dolných dýchacích ciest, sinobronchitída. Prebiehali tu rekonvalescencie po opakovaných zápaloch pľúc, liečili sa alergózy dýchacích ciest, anorexia. Pobyty pre deti trvali tri týždne a stretávali sa tu deti z celého Slovenska. Ale, aj toto je už minulosť.
Od roku 1998 patrí kaštieľ obci. Už niekoľko rokov je nevyužívaný a tak, ako mnohé iné pamiatky, čaká na svoj lepší čas. Veríme, že príde, pretože je pýchou širokého okolia a hmotnou spomienkou na bohatú históriu regiónu. Patrí k tým, ktoré v sebe skrývajú veľký potenciál.
Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.
Zdroje:
- BÓNA, Martin – LUKAČKA, Ján. Kultúrno-historické pamiatky Stredného Ponitria. Topoľčany, 2015.
- Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok I., Bratislava. 1968 – 1969.
- UHLÁR, Vlado. Okres Topoľčany. Historicko-vlastivedná monografia. Bratislava, 1988.
- ŠKUBLA Pavol, Hrady, zámky a kaštiele Slovenska, Perfekt 2014
- LACIKA Ján – KOLLÁR Daniel, Kultúrne krásy Slovenska, Kaštiele, Dajama 2008
