Horné Obdokovce najviac ovplyvnili dve rodiny, Beréniovci a Stummerovci. Prví z nich vybudovali krásne rodové sídlo, druhí ho zveľadili, rozpŕchli sa do Európy a boli svedkami veľkých dejín.
Beréniovci pochádzali z novohradskej obce Karancsberény, neskôr sa usídlili v nitrianskej župe. Renesačný kaštieľ v Horných Obdokovciach postavil Juraj Beréni, prelietavý politik, akých bolo v dobe stavovských povstaní nemálo. Najprv sa pridal k sedmohradskému kniežaťu Jurajovi Rákoczymu v odboji proti Habsburgovcom, neskôr zmenil stranu a dostal od kráľa a cisára Leopolda I. barónsky titul. Medzi vyššie vrstvy sa zaradil aj svojím druhým sobášom, keď dostal za ženu mladučkú dcéru zvolenského hradného pána Pavla Esterházyho.
Aj ďalší Beréniovci robili kvalitnú sobášnu politiku. Asi si vzali príklad od panujúceho rodu Habsburgovcov, ktorých neformálnym mottom bolo Bella gerant alii, tu felix Austria nube (Nech sa iní bijú, ty, šťastné Rakúsko, sobáš sa!). Obdokovskí šľachtici postupne nadviazali kontakty nielen s lokálnymi rodmi, ale aj s vyššie postavenými Zichyovcami, Zayovcami, Palugyayovcami či Erdödyovcami. Neskôr bol Imrich Beréni povýšený do grófskeho stavu. Z Obdokoviec pochádzal aj Žigmund Beréni, neskorší 65. päťkostolský (Pécs) biskup, zakladateľ tamojšieho kňazského seminára.
Kaštieľnu kaplnku Nanebovzatia Panny Márie v Obdokovciach dali počas
prestavby kaštieľa postaviť manželia Žigmund a Júlia, pochádzajúca z rodiny Pongrácovcov, v roku 1804. Práve vďaka pôvodu svojej matky Júlie získal jej syn Ján majetky v Beckove a založil tamojšiu líniu rodiny. Hlavná, obdokovská línia rodu vymrela po meči Františkom Berénim v roku 1888. Ešte predtým však stihol v roku 1877 predať kaštieľ aj s panstvom podnikateľskej rodine povýšenej do šľachtického stavu, našim známym Stummerovcom.
Stummerovci boli rakúsko-českou rodinou. V druhej polovici 19. storočia presunuli centrum svojich záujmov na Ponitrie, kúpili panstvo v Tovarníkoch, Ludaniciach a neskôr aj v Horných Obdokovciach. Práve v Horných Obdokovciach sídlil Alexander Stummer so svojou manželkou Augustou. Zavádzali moderné prvky do hospodárstva a keďže boli aj zberateľmi umenia a prírodnín, z časti kaštieľa urobili múzeum. Keď v roku 1896 vo Viedni zomrela barónka Stummerová, jej manžel Alexander pozval viedenského architekta Emila Bresslera, aby navrhol dizajn rodinného mauzólea.
Secesné mauzóleum patrí medzi významné pamiatky regiónu a bude predmetom samostatného článku. Práca architekta sa zrejme barónovi zapáčila, pretože si uňho objednal aj prestavbu kaštieľa, ktorá prebehla v rokoch 1904-1905. Treba dodať, že Bresslerova práca sa postupne vyvíjala, začal v historizujúcich štýloch druhej polovice 19. storočia a skončil pri secesii, ktorou sú poznačené aj obdokovské práce.
Barón Alexander zomrel 1914 v Monte Carle, pochovaný je však po boku
manželky. Stummerovci mali tri deti, syna Karola, ktorý zdedil kaštieľ
s veľkostatkom, a dve dcéry, Máriu a Alexandru. Karol zomrel pomerne mladý, vo veku 46 rokov, jeho synovi Karolovi bol napokon majetok skonfiškovaný. Neskôr sa zo sídla šľachtickej rodiny stalo zariadenie sociálnych služieb, ktorým je dodnes.
Za zmienku ešte stoja osudy dcér starého baróna. Mladšia Alexandra sa vydala za Sisinia Pretis-Cagnodo, syna rakúskeho ministra obchodu a neskôr financií. Staršia Mária sa vydala za nemeckého šľachtica Heinricha Leonharda von Tschirschky und Bögendorff. Heinrich bol významný diplomat, sprevádzal svojho cisára Viliama II. na zahraničných cestách. Cestovala s ním aj manželka Mária – dôkazom je fakt, že jedna z ich dcér má ako miesto narodenia uvedené Carskoje Selo, rezidenciu ruských imperátorov blízko Petrohradu, v ktorom vtedy Heinrich
pôsobil.
Vrcholom jeho kariéry bol post ministra zahraničných vecí v rokoch 1906 – 1907 a následne nemeckého veľvyslanca vo Viedni. Práve jeho ústami vyhlásilo Nemecko, že očakáva dôraznú akciu proti Srbom v predvečer prvej svetovej vojny. Ich dcéra Mária Alžbeta sa dostala v aristokratickej hierarchii ešte vyššie – vzala si nemeckého princa Hermana von Hatzfeld , vojvodu z Trachenbergu. Aj takto, cez stummerovské baronesy sa malé obdokovské dejiny dostali do tých
veľkých, európskych.
Zdroje:
- Marek Semančík: Mausoleum in Horné Obdokovce, 2007
- Aleš Klempa: Nový zámek v Jevišovicích – Od Villy Ugarte k romantické rezidenci v akrádovém stylu.
Hanka Vanková