LITERATÚRA #3: Divný a divoký Janko Kráľ sa ženil v Horných Ozorovciach

Slovenského básnika, národného buditeľa, vrcholného predstaviteľa slovenského romantizmu a jedného z najradikálnejších predstaviteľov štúrovskej generácie Janka Kráľa netreba veľmi predstavovať. Pocta tejto významnej osobnosti našej literatúry je preukazovaná bustami, pamätnými tabuľami, ale aj pomenovaním ulíc nesúcich jeho meno. Tak ako v mnohých iných mestách, aj v Partizánskom je podľa neho nazvaná ulica – prvá a najstaršia na sídlisku Šípok. Aj keď o Jankovi Kráľovi nevieme ako naozaj vyzeral, ani v ktorom dome sa konkrétne narodil, či kde je pochovaný, s istotou vieme povedať, že jeho búrlivý život ho párkrát priviedol aj do našich končín. Nakoniec, posledné roky svojho života strávil v neďalekých Zlatých Moravciach.

Občas sa vám pri čítaní knihy môže stať, že narazíte na názov miesta, ktoré poznáte zo svojho okolia. Môže to byť názov obce, ulice, lúky či pohoria. Deje sa to napríklad vtedy, ak sa aj život autora, autorky s týmito miestami spája. Aj v Partizánskom a jeho okolí žili spisovatelia a spisovateľky, ktorých formovalo, ovplyvňovalo prostredie, ktoré poznáme aj my. Pripravili sme sériu článkov a podcastov, ktoré nám predstavujú  spisovateľov a spisovateľky, ktorých život a dielo sa spája s mestom Partizánske a jeho širším okolím. 

Článok si môžete vypočuť aj vo forme podcastu:

Pred 200 rokmi, 24. apríla 1822, vo Svätom Mikuláši (dnes Liptovský Mikuláš) sa otcovi Jánovi, mäsiarovi a krčmárovi a matke, zemianke Žofii Šlachtovej narodil Ján. Mal staršiu sestru a troch mladších bratov, avšak vyrastal iba s Ondrejom a Adamom. Janko navštevoval evanjelickú cirkevnú školu a v štúdiách pokračoval v Gemery a Levoči. Práve v prostredí lýcea, kde študovali a pôsobili viaceré  významné osobnosti slovenskej literatúry a kultúry, započal aj on svoje prvé básnické pokusy. Počas štvorročného štúdia sa zdokonalil v latinčine, nemčine a maďarčine (Kráľ sa dohovoril 9 alebo 10 jazykmi).

Prázdniny trávil v rodnom meste, kde sa mohol zoznámiť s dobovou problematikou národného hnutia a uvedomovať si špecifickosť národa a národnej kultúry. Čo Janko, so svojou hĺbavou a citlivou povahou, veľmi vnímal. Po Levoči, študoval rok v Kežmarku, no rozhodol sa pokračovať v štúdiu v Bratislave.

A práve v tom období sa na Evanjelickom lýceu diali veľké veci, boli to časy intenzívnych národných myšlienok a činov. Profesora Juraja Palkoviča, ktorý založil katedru reči a literatúry česko-slovenskej, zastupoval námestník, Ľudovít Štúr, ktorý viedol aj Ústav. Práve schôdze v Ústave zohrali dôležitú rolu vo formovaní Kráľa. Na stretnutiach po prvý raz predniesol svoje básne v slovenčine. Štúr do neho vkladal veľké nádeje. Janko bol autorom prvej čisto slovenskej politickej poézie.

Formovali ho aj politické a národné pohyby, i nástrahy a intrigy, ktorým boli štúrovci vystavení. Čoraz silnejšie idey národa, ľudu, materinského jazyka a Slovanstva narážali na odpor feudálov s maďarizačnými cieľmi. Kráľ sa intenzívne zapájal do protestných akcií. Hurban vydal almanach Nitra v spisovnej slovenčine, kde práve Kráľ dostal spomedzi 10 autorov najväčší priestor. Jeho básne Pesňička na kare ku cťi zosnuljemu Jankovi Tomesovi, dušie slovenskej či – Visokourodzenjemu Pánovi, Pánu  Ďurkovi Košuthovi, od Janka Krála, mali veľký národný a politický dosah.

Po prázdninách v Mikuláši, kde sa Janko vždy rád vracal za matkou, sa do ďalšieho ročníka vydal mladý študent pešo. Počas cesty viac spoznával ľudové piesne, ktoré mu boli inšpiráciou. Bolo to práve čaro ľudovej poézie, čo vedel vo svojej tvorbe Kráľ geniálne vystihnúť. Táto ľudovosť vynikla v jeho baladách. Jedna z prvých a  najznámejších je Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Ďalšími sú: Zabitý, Pán v tŕni, Zverbovaný. Balady Skamenelý, Kríž a čiapka či Bezbožné dievky podávajú obraz jeho mravného zmýšľania, priblížil psychologický a mravný svet ľudu. Moja pieseň, Kvet a Krivoprísažnica, pramenia zo sklamaní a bolestí, ktoré prináša skutočný život, poukazujúc na  ľudské slabosti.

V ďalšom ročníku sa Jankovým spolužiakom stal Karol Modrányi z Uhrovca, jeho budúci švagor. Do druhého semestra Janko Kráľ, tak ako mnohí jeho spolužiaci na protest, proti odvolaniu Ľudovíta Štúra, nenastúpil. Bola to smutná a pohoršujúca udalosť, ktorou boli inšpirované mnohé Jankove básne ako Duma bratislavská, Dve staré pesničky, Prechádza sa šuhaj po tichom Dunaju. Po predčasnom ukončení bratislavských štúdií niektorí mladí štúrovci prešli do Levoče, ale Janko sa pravdepodobne vrátil do Mikuláša, kde pomáhal Hodžovi a Fejérpatakymu pri zakladaní spolku Tatrín a pri šírení myšlienky spisovnej slovenčiny. U Kráľa vďaka tomu vznikol záujem o históriu, ľudovú tradíciu a o život Jánošíka. Vybral sa po jeho stopách, čo ho inšpirovalo k napísaniu lyricko-epickej skladby, smerujúcej k eposu –Výlomky z Jánošíka.

Ďalšie obdobie nie je veľmi známe, ale zrejme sa vydal na cesty a dostal sa na „Dolnú zem“. Žil v Srbsku, dostal sa aj do Turecka a obchádzal ukrajinské dediny a zbieral ľudové básne. Počas jeho ciest stratil svoju milovanú matku, čo bolo pre neho veľmi bolestivé, z pocitov sa vyznal v básni Návrat. Hľadajúc prácu sa dostal do Pešti. Intenzívne tvoril, i keď málo z toho uverejňoval. V tom čase sa prikláňal k myšlienke spolupráce s Maďarmi a vydobytia si uznania pre Slovákov. No, vývin udalosti pri porušení práv Slovákov vodcami maďarskej revolúcie ho zahnal do opačného tábora.

Janko Kráľ písal balady, ponášky na ľudovú pieseň, príležitostné básne, vlastnú lyriku, no púšťal sa aj do väčších skladieb, ktoré zostali dlho iba v rukopise. Mal búrlivé myšlienkové pochody. Prešiel k úvahám o základných príčinách zla v ľudskej spoločnosti. Vznikol rad básni s názvom Dráma sveta, kde si kladie otázku v čom väzí nesloboda, nespravodlivosť, utrpenie miliónov nevinných, rozbroje, vojny, bieda a hlad. Týmto presahoval svoju rolu národno-buditeľského básnika. Táto Dráma sveta pomáha odokryť to tajomné a divoké na básnikovi, čo ho robilo pre súčasníkov divným.

Drahota, cholera a bieda pripravili pôdu revolúcii aj v Uhorsku, čím prišlo k zrušeniu poddanstva v roku 1848. Janko Kráľ, rebel s liberálnymi názormi a láskou k slovenskému ľudu pokladal za svoju povinnosť oznámiť radostnú zvesť, šiel ohlasovať slobodu do dedín. Vysvetľoval zákony a nové práva, čo pobúrilo feudálov, ktorí si chceli ponechať svoje privilégia. Bol zajatý, vyšetrovaný za vzburu a takmer obesený na zvonici. Následne bol väznený v Šahách, Pešti. Jankovi boli zhabané jeho básne a listy, ktoré sa doteraz nenašli, čím slovenská literatúra prišla o mnohé veľkolepé diela. To, čo Maďari chceli v revolúcii pre svoj národ a jazyk nedokázali dopriať ostatným národom. Trýznený, vypočúvaný, strachom zo smrti ošedivený 26 ročný Janko sa pravdepodobne rýchlym spádom vojenských udalosti dostal po 10 mesiacoch na slobodu.

Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká, na vetre zahynie.

Neskôr Kráľ pôsobil ako kapitán dobrovoľníkov v Krupine. Po revolúcii žiadal o prijatie do štátnej služby. V tomto období prichádza k prvému stretu Jankovej životnej cesty s nám blízkym regiónom. Janko Kráľ sa neženil z veľkej lásky. Jeho motívy boli asi národnostné. Hľadal možnosť ako sa dostať medzi slovenský ľud a spomenul si na spolužiaka Karola Modrányiho, ktorý sa stal služným v Prievidzi. On i jeho brat Lajoš boli spolu s Jankom dobrovoľníkmi v revolučných rokoch a vďaka tomu spoznal i svoju budúcu manželku, ich sestru. Otec, Karol Modrányi bol dlhé roky direktorom v Uhrovci. Spomedzi sestier, dvojičiek, donútila Máriu k sobášu pravdepodobne jej matka. Svadba sa konala v roku 1851 v Horných Ozorovciach (mestská časť Bánoviec nad Bebravou). Jankova nevesta bola o 12 rokov mladšia ako 29 ročný ženích. No, svadba mu nepomohla a zostal pracovať v Balašskych Ďarmotách. Janko pokračoval v literárnej činnosti. Aj publicisticky sa negatívne vyjadroval proti zneužívaniu úradnej moci, odsudzoval  uhorských šľachticov, Kossutha, uhorský liberalizmus, duchovenstvo závislé od maďarskej šľachty.

Rodina sa začala rozrastať, narodili sa mu synovia Vladimír Všeslav a Mladen Radivoj. Vladimír bol taktiež literárne činný, stal sa právnikom, no musel narukovať a dostal maláriu, na ktorej následky zomrel ako 29 ročný.  V štúdiu práva ho nasledoval i Mladen. Janko sa sklamal politicky, trpel v práci, nenachádzal pochopenie v domácnosti. Pil, bol tuhý fajčiar, k svojej mladej žene sa správal rovnako hrubo ako otec k jeho milovanej matke (dokonca ju na jeden deň dal zavrieť do väzenia). Jeho čudácka povaha, ako ho jeho súčasníci opisovali, nadobúdala črty samotárstva. Janko bol preložený do nie príliš podnetného prostredia, do Čadce, kde sa mu narodila dcéra Anastázia – tá si krátko po otcovej smrti vzala maďarského akademického maliara, pochádzajúceho z neďalekej dedinky Hostie. Lepšie obdobie nastalo, keď bol presunutý do Martina. Je veľká škoda pre slovenskú literatúru, že v tomto prostredí svojich známych a národne uvedomelých štúrovcov nezostal dlhšie. Ako najmladší sa mu narodil syn Ján, ktorý neskôr študoval teológiu a asi pre nešťastnú lásku si vzal svoj mladý život. V Martine sa Kráľ zúčastnil na memorandovom národnom zhromaždení, po ktorom napísal Dumu slovenskú. Začal sa opäť politicky angažovať a nové nádeje vyjadril v básni Slovo. V podnetnom prostredí prichádzali ďalšie básne. No pravdepodobne práve preto ho opäť preložili. V Martine posledný raz vzplanul jeho národnostný zápal, no po preložení na posledné miesto jeho pôsobenia definitívne vyhasol.

Vo februári 1862 ho preložili za prísediaceho súdu Tekovskej župy do Zlatých Moraviec. Blízko k nám, no ďaleko od Turca i rodného Liptova, do maďarského prostredia, kde musel z biedneho platu uživiť svoju rodinu. Žil v anonymite, rezignoval na ďalšiu tvorbu. Jeho deti museli chodiť do maďarských škôl. V roku 1863 konečne zložil Advokátsku skúšku a začal svoju prax. Kráľ uvažoval o presťahovaní do Srbska či Ruska, no napriek existenčným problémom sa rozhodol zostať.

V roku 1873 sa naposledy prezentuje na verejnosti ako básnik a rok na to posiela svoje „labutie piesne“ do Orla: Kvietok, Pierko Husár, Orol vták, rovnako jedinečné ako pred 30 rokmi, naplnené túžbou po slobode a boji za slobodu ľudu a národa.

Janko Kráľ, napriek chudobe, ktorá ho neopúšťala počas celého života, ako advokát nebral poplatky od chudobných, ktorým aj jeho manželka varila jedlo. Naopak, žiadal bohatých, aby podporovali starobince, sirotince, nemocnice a pôrodnice. No práve návštevy týchto charitatívnych ústavov sa mu stali osudnými. Nakazil sa týfusom alebo cholerou a ako 54 ročný zomrel. Iba s dreveným krížom bol pochovaný na cintoríne v Zlatých Moravciach. Rodina sa odsťahovala, hrob nik nenavštevoval, takže sa nezachovalo, ktorý presne patril básnikovi. Vdova Mária, žila najskôr u najstaršieho syna, ktorý si pomaďarčil meno na Aladar, po jeho smrti u dcéry Anastázii a syna Mladena, ktorý používal meno Vazul. Počas prvej svetovej vojny ušla k najstaršej vnučke do Polomky, no krátko po príchode zomrela.

Janko Kráľ bol tak trochu divoch, nespoločenský samotár, ktorý mal vraj odpor k ľuďom a od uväznenia sa bál spať po tme. Pre mnohých bol čudák, z čoho pramení aj jeho prezývka Divný Janko, inšpirovaná jeho vlastnou básňou. Jeho diela, aj keď sa mnohé stratili, svedčia o básnikovej genialite, bohatstve jeho vnútorného sveta, o trápeniach jeho života. Janko Kráľ vo svojich dielach otvára vzrušujúci, protikladný, tajomný a romantický svet. Tento básnik štúrovskej generácie, zanechal v slovenskej, ale i európskej poézii (jeho básne boli prekladané do češtiny, ruštiny, bulharčiny, ukrajinčiny, maďarčiny, nemčiny, angličtiny a poľštiny) významnú stopu. V Zlatých Moravciach, kde v roku 1876 zomrel je po ňom pomenovaný park, gymnázium, v meste sa nachádza jeho pomník, múzeum a pamätný dom.  

Zdroje:

• https://zlatyfond.sme.sk/
• Brtáň, Rudo, Život Básnika Janka Kráľa
• Pišút Milan, Janko Kráľ Život  a básnické dielo
• Vongrej Pavol, Syn Sveta
• wikipedia.sk