Slovensko si v týchto dňoch pripomína významnú kapitolu svojich novodobých dejín. Je to už 80 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania, ktoré bolo reakciou na vtedajšie vtrhnutie nacistických vojsk Wehrmachtu na naše územie. Cieľ povstania bol jasný, zvrhnúť pro-fašistickú vládu a zapojiť Slovensko do boja proti nacistickému Nemecku. V tomto článku sa dočítate, ako za našu slobodu bojovali bývalí obyvatelia Baťovian.
Ilegálna baťovianska bunka alebo ako to celé začalo
S ideológiou vtedajšieho fašistické Slovenského štátu, ktorý sa zaviazal úzkou spoluprácou s nacistickým Nemeckom, mnoho ľudí nesúhlasilo. Budúcnosť Slovenska pod hákovým krížom nevidel priaznivo ani robotník Baťovho závodu – Ondrej Kramár. Kramár, rovnako ako väčšina členov zakázanej Komunistickej strany Československa, prišiel do Baťovian zo Zlína. Keďže mal stranícke skúsenosti, neváhal. Spolu so svojimi priateľmi z fabriky, Rudolfom Kalabusom a Karolom Ivankom, vytvorili prvú ilegálnu protifašistickú bunku.
Tri výbuchy na železničnom moste
Netrvalo dlho a „baťovianska protifašistická jednotka“ si našla objekt svojho záujmu. Rozhodli sa sabotovať železničnú dopravu. Obyvatelia Baťovian každodenne pozorovali nemecké transporty plné vojenského materiálu prevážaného do Poľska. Ak by chceli oslabiť hitlerovsko-tisovský režim, uderili by práve tam. V tom čase sa do Krámarovej skupiny dostáva Štefan Horváth, pracovník železničnej stanice vo Veľkých Bieliciach. A práve vďaka Horváthovi dostávali presné informácie o príchodoch a odchodoch nemeckých vlakov. Najprv sypali do ložísk vagónov piesok a ničili brzdné systémy, no na rad prišiel aj ťažší kaliber – výbušniny. Železničný most cez rieku Nitricu podmínovali trikrát, ani jeden z pokusov však nebol účinný a ťažké obrnené vlaky prešli bez povšimnutia. Sklamanie z neúspechu na ich tvárach dlho nezostalo, onedlho sa totiž stretli s niekým, kto im dal znovu nádej.
Albín Grznár, rodák z Veľkých Uheriec
Albín Grznár, obyvateľ Veľkých Uheriec, bol napojený na rôzne ilegálne partizánske skupinky. Rovnako udržiaval kontakt aj s viacerými príslušníkmi zakázanej Komunistická strana Slovenska. S Kramárom ho zoznámil práve Karol Ivanka, ktorý vedel, že s pribraním Grznára dostane skupina nové úlohy. A tak aj bolo. Netrvalo dlho a po Baťovanoch sa začali objavovať letáky s protifašistickými heslami. Obyvatelia Baťovian sa tak po prvýkrát dozvedeli o odboji v ich meste. No neboli jediní, kto sa o nich dozvedel, zvesti sa dostali až do Bratislavy na Ústredie štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Začalo sa veľké pátranie, ktoré viedlo k dočasnému zastaveniu ilegálnej činnosti. Odboj, či už baťoviansky alebo celoslovenský, sa zastrašiť nedal. Na ďalších krokoch sa mali dohodnúť vo vile Pavla Nemca vo Veľkých Uherciach. Na stretnutí nechýbal ani Albín Grznár.
Letáky pre prezidenta Tisa
Bol júnový deň roku 1943, obyvateľstvo sa tešilo na svoj nový boží chrám. Základný kameň vysnívaného kostola bol položený a vysvätený. Vysviacku nerobil nikto iný ako prezident Slovenského štátu a katolícky farár Jozef Tiso, no rozhodne to nešlo podľa jeho predstáv. Keď žeriav zodvihol príklop základného kameňa, pre vloženie pamätnej listiny, čakalo tam (ne)milé prekvapenie. „Smrť fašizmu!“, stálo na letákoch, ktoré zdobili miesto pre pamätnú listinu. Grznárová skupina týmto provokatívnym krokom jednoznačne zmenila svoj osud. Vedeli, že ak nechcú byť zavraždení, musia zostať v lesoch. Presne tak, ako sa dohodli vtedy na vile vo Veľkých Uherciach.
Krycie meno Pavel
Roky 1943 a 1944 neboli pre partizánsky odboj vôbec ľahké. Protifašistický duch sa síce šíril po celých Baťovanoch, no neunikol ani pozornosti ÚŠB. V apríli 1943 začala nová vlna prenasledovania a zatýkania. Medzi zatknutými bol aj Pavol Nemec a krátko po jeho zaistení bol odhalený aj muničný sklad. Agenti ÚŠB nenechali nepovšimnuté ani Baťove závody. Do fabriky si prišli práve pre Karola Ivanku a Albína Grznára, tí však stihli utiecť do veľkouhereckých hôr. Naša skupina začína žiť partizánskym spôsob, ktorý vôbec nebol jednoduchý. Vďaka pomoci bežného obyvateľstva sa však ťažké životné podmienky dali zvládnuť. Do ich tábora sa v tom čase dostáva aj Pavel Baranov, dôstojník Červenej armády. Po jeho príchode prijali krycie meno „Pavel“, pod ktorým budú neskôr brániť mesto Baťovany v Slovenskom národnom povstaní.
Začnite s vysťahovaním
Robotníci Baťovianských závodov zostali v nemom úžase. Ráno 30. augusta 1944 ich pred vchodom do fabriky čakali otrhaní muži so zbraňami v ruke. Boli to práve naši známi partizáni, ktorí počas noci obsadili všetky strategické miesta vtedajších Baťovian. Vlak plný zbraní a munície zastavil neďaleko šimonovianskeho mosta a behom pár hodín bolo vyzbrojených niečo okolo 2000 dobrovoľníkov. Nacistické vojská odpovedali na žiadosť o vojenskú intervenciu kladne a v tom čase už prechádzali prahmi Bratislavy. Nebolo veľa času nazvyš, bolo treba začať s vysťahovaním. Povstalci z Baťovian sformovali obrannú líniu neďaleko Čakajoviec, to však proti nacistom, ktorí boli v materiálnej prevahe, nestačilo. O pár dní, 3. septembra 1944, povstalci strácajú mesto Topoľčany.
Medzi Baťovanmi a Brodzanmi
Po páde Topoľčian ide nacistom o to najdôležitejšie, poraziť jedno z centier povstania – Baťovany. Partizánska brigáda Pavel utvorila obrannú líniu v priľahlých dedinách. Po ťažkých bojoch sa okupantom podarilo dostať až do Brodzian, kde na nich čakal so svojimi druhmi aj Albín Grznár. Medzi Brodzanmi a Baťovanmi doznelo naposledy srdce, ktoré celý život oddane bilo pre vlasť. O pár dni na to, 7.septembra 1944, padli Baťovany – pamiatka všetkých tých, ktorí sa nebáli postaviť proti tyranii režimu a bojovali za našu slobodu.
Zdroje:
- KAPUSTA, Pavel. Partizánske v bojoch a budovaní. Bratislava: Osveta, 1964.
- BENČÍK, Andrej. Partyzánske hnutí v Československu za druhé světové války. Praha: Naše vojsko, 1961.
- Súkromný archív občianskeho združenia Vedieme
- https://www.partizanske.sk/historia.phtml?id3=1629
Hanka Vanková
Redakcia