Najväčší na Slovensku. Bol by to veľmi pekný, ba až senzáciu vyvolávajúci prívlastok, keby nehovoríme o niečom tak hroznom, ako je zhromažďovací pracovný tábor. Áno, ten naj sa nachádzal neďaleko mladučkých, práve sa rodiacich Baťovian, v Novákoch, v časti Laskár. Náš región tak skrýva množstvo smutných osudov ľudí, ktorí na základe svojho vierovyznania stratili v živote všetko, často aj život sám.
Občania židovského pôvodu to na území Slovenska mali ťažké už po I. Viedenskej arbitráži v roku 1938, kedy sa dostali do postavenia občanov druhej kategórie. Dňa 9.9.1941 bol na Slovensku prijatý tzv. Židovský kódex, ktorý v 270 paragrafoch ustanovil osobitný právny režim občanov židovského vierovyznania, ktorí tak stratili občianske práva.
Slovenská vláda sa v období trvania druhej svetovej vojny zaoberala na základe dohody s Nemeckom riešením tzv. „židovskej otázky.“ Postupne pripravovala deportácie židovského obyvateľstva, ktoré malo skončiť na prácach na územiach, ktoré spravovala Nemecká ríša. Zo súčasného pohľadu na dané dejinné udalosti však vieme, že to tak nebolo a transporty Židov sa končili pre ľudí fatálne.
Slovensko otázku židovského obyvateľstva riešilo aj tak, že chcelo poukázať na ich hospodársku prospešnosť pre štát a umiestňovalo ich do pracovných táborov. Na našom území tak vznikli tri takéto tábory. Nachádzali sa v Seredi, Novákoch a vo Vyhniach. Problematika pracovných táborov je úzko spätá s nariadením pracovnej povinnosti Židov, ktorá jej predchádzala.
Kedysi samostatná obec Laskár, ktorá dnes už nejestvuje, pretože jej zlomila pomyselný väz ťažba uhlia, mala na sebe aj inú škvrnu. V jej katastri vyrástol počas II. svetovej vojny najväčší pracovný tábor na Slovensku. Nachádzal sa severne od Laskára, takmer 5 km od Novák.
Sústreďovací tábor pre Židov mal pôvodne slúžiť ako muničné sklady. Tie sa tu začali stavať v roku 1936, ale časom sa zistilo, že sa tu sklady kvôli svojej nestrategickej polohe nemôžu nachádzať. Boli by totiž ľahkým terčom v prípade vojenského útoku, pretože sa nachádzali na voľnom priestranstve. O päť rokov neskôr tu bol zriadený židovský sústreďovací tábor. Na základe smerníc Ministerstva vnútra, ktoré sa riadili Židovským kódexom, sa pracovné sústreďovacie tábory v Novákoch a v Seredi stali aj koncentračnými strediskami, odkiaľ boli Židia deportovaní zo Slovenska.
S výstavbou Nováckeho tábora sa začalo 2. októbra 1941 na miestach, ktoré sme už popísali. Na stavbe pracovali priamo Židia. Mal tri časti. Dve z nich mali podľa pamätníkov aj mená: Pavlej a Bielikej. Tieto časti boli spojené úzkokoľajnou železnicou, po ktorej bol prepravovaný materiál.
Životné podmienky tu boli na nízkej úrovni, hoci sa tu ocitli ľudia, ktorí boli zvyknutí na iný životný štandard. Podmienky na život sa tu časom zlepšovali, ale stále to nebolo dobré.
Ľubo Stacho ako autor projektu Zachor, ktorý zachytáva život ľudí v tábore priamo cez svedecké výpovede, spomína aj tri osobnosti, ktoré boli v Novákoch internované. „Prvým bol lekár Jakub Špír, ktorý nielen liečil ľudí, ale snažil sa upevňovať ich fyzické a psychické zdravie. Ďalším človekom, ktorý prispel k záchrane ľudských životov v tábore bol moravský rodák a baťovec Ing. Otto Mandler. Ako manažér dokázal zorganizovať výrobu v 17-tich dielňach a tak zabezpečiť samofinancovanie tábora, pričom z produkcie profitoval aj Slovenský štát. Tretím bol architekt Andrej Steiner, ktorý sa snažil vytvoriť v danej situácii prijateľné podmienky pre život väzňov, čo presadzoval ako vedúci stavebného oddelenia ÚŽ.“
Tábor bol vybudovaný na princípe sebestačnosti. Hlavným argumentom pre vznik tohto tábora bola výrobná činnosť, preto tu fungovali: konfekčné krajčírstvo, čiapkárstvo, brašnárstvo, kartonáž, kožušníctvo, kefárstvo, kovodielňa, čalúnnictvo, zámočníctvo, jemnomechanická dielňa, klampiarstvo, tokárstvo, oddelenie ručných prác, oddelenie tkania kobercov, šnúrkarstvo, fotografická dielňa, nádennícke práce, chov angorských zajacov, spracovanie angorskej vlny, tkáčovňa, automechanická dielňa.
Tí, ktorí v tábore pracovali, nedostávali mzdu, ale všetky zarobené peniaze putovali do pokladnice tábora. Zámienkou bolo, že za odpracované, dostávali Židia v tábore všetko, čo potrebovali k životu. Pracovný týždeň bol v Novákoch od pondelka do soboty dopoludnia. Muži pracovali 53 hodín týždenne a ženy 48 hodín. Aby boli ženy čiastočne odbremenené od starostlivosti o deti, jestvovali v tábore detské jasle, ale aj škola.
Cez víkend sa jeden z barakov menil na kultúrny dom. Aby sa ľudia žijúci v tábore aspoň trochu spoločensky odreagovali, zúčastňovali sa mnohých kultúrnych a športových aktivít, ktoré si sami pripravili. Hrali divadlo, športovali, dokonca si vykopali v areáli tábora bazén. Všetko bolo financované vďaka zbierke Ústredne židov a Židov žijúcich ešte na slobode. V tábore vznikol aj samovzdelávací spolok, ktorý fungoval po večeroch. Zbierka umožnila aj vytvorenie knižnice.
Židia v tábore žili aj náboženským životom. Počas sviatkov bolo v tábore voľno, ale to si museli vopred nadpracovať. Možno to neznie až tak strašidelne, ale musíme si uvedomiť, že ľudia, ktorí sem boli transportovaní, boli vytrhnutí zo svojich životov na nútené práce a uvedomovali si, že proti nim brojí celá hitlerovská mašinéria a že toto nie je konečné miesto ich pobytu a niečo veľmi čierne visí vo vzduchu.
Bežnou praxou bolo v tábore ponižovanie ortodoxných Židov. Strihali im brady, bili ich. Mladé ženy boli znásilňované a ak niektorá z nich náhodou otehotnela, poslali ju transportom do koncentračného tábora na istú smrť. Hoci v tábore úplne nehladovali, ich strava nebola vôbec dostatočná, trpeli rôznymi žalúdočnými ťažkosťami a keď sa to všetko spojilo s nahlodanou psychikou a stresom, v ktorom žili, neprinášalo to nič dobré. Základné lekárske úkony boli vykonávané priamo v tábore, ale pokiaľ niekto vážnejšie ochorel, previezli ho do Serede.
Na ľudí žijúcich v tábore dozerali gardisti, ktorí mali nad sebou komisára tábora. Počas transportov bolo v tábore až 120 gardistov a tí sa na jeho obyvateľoch dopúšťali násilností. Deportácie z nováckeho tábora sa začali v roku 1942.
Z tábora viedli dva druhy transportov – jeden z nich bol deportačný, kedy Židov odviezli priamo do Generálneho gouvernamentu na istú smrť a druhý typ bol miestny, ktorý Židov sústreďoval v rámci Slovenska. Nie je úplne známe, koľko ľudí bolo odvezených z tábora, ale odhady vravia o 4-5 tisíc. Tí nastúpili do vlakov smrti na nováckej železničnej stanici.
Deň po vypuknutí Slovenského národného povstania, čiže 30. augusta 1944, bol tábor rozpustený. Niektorí zo Židov (predpokladá sa, že 250 mladých ľudí) vytvorili vlastnú jednotku a zapojili sa do povstania.
Novácky tábor zostal na čas opustený a vtedy sa všetko jeho zariadenie stalo obeťou rozkrádania. Inventár a aj sklady boli vykradnuté. Prizerali sa tomu zajatí muži z Kremnice a Nitranskeho Pravna, ale i starší Židia, ktorí nemali kam a za kým odísť. Po oslobodení boli v tábore sústredení fašisti, kolaboranti a obyvatelia nemeckých obcí, ktorí mali na základe Postupimskej konferencie opustiť Slovensko. V novembri 1945 tu bolo v zničených budovách 5154 osôb, z toho bolo 4968 nemeckej národnosti. Pracovný tábor bol Povereníctvom vnútra zrušený až začiatkom apríla 1946.
V roku 1948 našiel tábor svoje ďalšie uplatnenie a bol zaradený medzi šesť táborov nútených prác, ktoré vznikli na našom území. Boli tu internovaní asociáli, politickí väzni, mnohí kňazi. Tábor nútených prác zanikol v roku 1953 a neskôr boli objekty prevzaté košským poľnohospodárskym družstvom. V 60.-tych rokoch 20. storočia definitívne zanikol. Z budov zostali dlho len stĺpy, ktoré pripomínali, že tam stáli akési budovy. Až po roku 1989 sa začal podrobnejší výskum a zbieranie poznatkov o tom, čo sa na tomto území dialo. V roku 2017 bol na mieste tábora odhalený Pamätník obetiam holokaustu.
Zdroje:
Igor Baka a kolektív: „Práca – česť, robota – povinnosť“ / Vojensky organizované pracovné jednotky Židov na Slovensku v rokoch 1939-1943, rok vydania 2023, www.vhu.sk
Anna Čechová: Židovský koncentračný a pracovný tábor v Novákoch, Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, 2015
Jerguš Sivoš: Bez rozsudku! Pracovné tábory, sústreďovacie tábory a tábory nútenej práce na Slovensku 1945-1953, Ústav pamäti národa, 2011
Archív Ústavu pamäti národa: Inventár k archívnemu fondu, E 9 8-1, Pracovný tábor v Novákoch, 1998
https://www.fad.stuba.sk/aktuality/andrej-steiner-a-premietanie-filmu-zachor.html?page_id=6653
Samuel Krištof