Zimné výstupy na Vtáčnik patria v posledných rokoch k najvyhľadávanejším turistickým atrakciám regiónu Horná Nitra. Sociálne siete a lokálne webové stránky sa hemžia nádhernými fotografiami snehom zasypaných stromov na vrchole Vtáčnika, ktoré pripomínajú rozprávkovú krajinu. Netreba však zabúdať na to, že zimné počasie vo výše viac ako 1300 m n. m. je veľmi kolísavé a zasnežená rozprávka sa v priebehu pár okamihov môže zmeniť na ľadovú drámu.
Séria článkov Reportáže zvonku zachytáva turistické dobrodružstvá od výmyslu sveta, ktoré sú situované do regiónu Horná Nitra. Táto séria vznikla vďaka dobrým ľuďom, ktorí hrdinsky odložili domáce papuče, nabalili si ťažký turistický batoh a vyrazili spolu s autorom do divočiny. Upozornenie: Niektoré reportáže sa v matnom svetle displeja môžu javiť dramatickejšími, než v skutočnosti boli.
18. december 2021
Základom je dobrá partia a lákavý cieľ
Ráno sa schádzame štyria. Všetko ostrieľaní turisti, ktorí už na Vtáčniku boli niekoľkokrát. Tento výstup by však mal byť pre každého jedného z nás jedinečný. Nikto z partie ešte nevystúpil na Vtáčnik od Lehoty pod Vtáčnikom. Takže platí to staré známe klišé, že cesta bude pre nás najlákavejším cieľom. Presúvame sa autom a rozoberáme posledné detaily našej turistiky. Najskôr po žltej, následne po zelenej, kúsok po hrebeni a naspäť, 15 km a 820 nastúpaných metrov. Predpoveď počasia nie je ideálna. Celodenný mráz, hustá oblačnosť a môže zafúkať dosť ostrý vietor. Nevadí. Aj tak to bude pekný čas strávený v prírode.
Partizánska nemocnica
Výstup začíname od parkoviska za amfiteátrom v lokalite Sekaniny, kde ešte donedávna fungoval dedinský lyžiarsky vlek. Od chaty Smrečina nastupujeme na ľadovú zvážnicu lemovanú žltými turistickými značkami. Cesta okamžite prekvapuje pomerne prudkým sklonom. Hoci poriadne mrzne, potíme sa. Našu pozornosť zaujme nenápadná významová odbočka k zrekonštruovanému bunkru z obdobia SNP, ktorý slúžil ako poľná nemocnica. Bunker je parádny a vnútri sú dokonca aj staré nosidlá, čiže keby bolo najhoršie, je tu poistka.
Stopy v snehu
Zvážnica nás vedie úzkou dolinkou až na križovatku s ďalšou lesnou cestou. Tá je širšia a má oveľa prívetivejší sklon. Preto sme vďační, že žltá značka pokračuje práve po nej. Schodný terén nám dodáva odvahu a svižným krokom obchádzame Kuní vrch. Z rutiny plynulého kráčania nás na chvíľku vytrhnú stopy križujúce cestu. Sú obrovské a dominuje im päť ostrých pazúrov. Hľadíme na ne poriadne prekvapení. Mysleli sme si, že už dávno spia.
Širokou lesnou cestou sa dostávame až na zasnežené lúčiny v lokalite nazývanej Vŕvrava. Stojí tu poľovnícka chata Hubert a pri nej drevený turistický prístrešok, v ktorom si doprajeme dúšok horúceho čaju z termosky a niečo sladkého pod zub na energiu. Na Vŕvrave meníme farbu turistickej značky. Žltú nahrádza zelená. Veríme, že nás spoľahlivo privedie až na hlavný hrebeň pohoria Vtáčnik.
Zimná idylka
Vo výške približne 1150 m n. m. sa krajina začína výrazne meniť. Pribúda snehu a ľadová námraza zdobí všetko navôkol. Aj naše čiapky. Pomaly stúpame vyššie a vyššie. Chodník je našťastie slušne prešliapaný. Našťastie preto, lebo mimo neho sneh dosahuje výšku cez 60 cm a je nám nad kolená. V duchu ďakujeme pionierom, ktorí to tu prešli pred nami.
Predierame sa zamrznutými kríkmi, pričom ľad a sneh z nich vôbec neopadávajú. Približne po dvoch hodinách chôdze sa dostávame na hlavný hrebeň, kde končí zelený turistický chodník. Na Malej Homôľke, druhom najvyššom vrchu pohoria Vtáčnik, sa napájame na červenú značku Ponitrianskej magistrály. Na Vtáčnik by to malo byť už len pár minút.
Hlavný hrebeň ponúkne opäť nové podnety. Sme obklopení neuveriteľnou masou snehu, ktorý už nie je taký pevný. Miestami sa prepadávame až do hĺbky jedného metra. Predpovedaný vietor zatiaľ nikde. Nepohne sa ani lístok. Ohlušujúce ticho občas naruší praskot starých konárov, ktoré nevydržali nápor bieleho závažia. V kulise tejto nádhernej zimnej rozprávky sa približujeme k nášmu cieľu.
Vetrom ošľahaní
Asi 300 metrov od najvyššieho bodu celého pohoria vychádzame z rozprávkovo zasneženého lesa. Pred nami sa z oblakov vynára zhruba 50 metrov vysoká stena, záverečný hang, ktorým sa musíme vyštverať na vrchol. Zmena počasia prichádza neuveriteľne rýchlo. Na strmej stráni sa do nás opiera vietor s rýchlosťou viac ako 40 km/h a zráža nás do snehu. Všetko okolo nás je zamrznuté, klzké a vyhladené od náporov víchra.
Na Vtáčnik prichádzame poriadne ošľahaní. Fúka aj tam, hoci s menšou razanciou. Rýchlo si nájdeme útulný ihličnan, za ktorým sa môžeme skryť. Snažíme sa trochu zohriať, oddýchnuť si a občerstviť sa. Dohľadnosť je sotva 20 metrov. Za vrcholovým krížom len biela prázdnota.
Hore postupne prichádzajú ďalší turisti. Drvivá väčšina z Kľaku alebo z Kamenca. V našich šľapajach od Lehoty takmer nikto. Absencia ďalekosiahlych výhľadov nám vôbec nevadí. Na Vtáčniku je čo obdivovať aj v takomto počasí. Občas sa nám zazdá, akoby slnko chcelo v oblačnosti preraziť dieru, osvetliť snehom obťažkané stromy a zohriať uzimených dobrodruhov. Nepodarí sa mu to, a tak sa pomaly odhodlávame na zostup po veternej stene.
Dolu po zadku
Zostup strminou je rovnako dramatický ako cesta hore. Trvá však kratšie. Zhruba v polovici stráne vidím, ako jeden z našej výpravy končí na zemi. Zavolám na neho s cieľom zistiť, čo sa deje. Bez odpovede. Asi ma v zavýjaní vetra nebolo počuť. Po pár sekundách sa zbieram zo snehu aj ja. O dva metre nižšie znovu. Už nepotrebujem odpovede.
Krátky strmý zostup zvládame živí a zdraví. Čaká nás už len návrat po pohodlných zvážniciach k parkovisku. Pri spiatočnom prechode trasy sa nikomu nechce veľmi rozprávať. Z návratovej letargie nás trošku vyrušia ďalšie stopy s obrovskými pazúrmi. Dal by som ruku do ohňa, že tam pred pár hodinami neboli. Našu dobrú náladu však tento šokujúci nález neohrozí. Všetci sa vnútorne tešíme z parádneho dobrodružstva, ktoré sme zažili. Ani tie staré nosidlá z poľnej nemocnice nebude treba.
Hanka Vanková