Bošany sa vo svojej novodobej histórii spájajú s menom Baťa, ale ich dejiny sú veľmi bohaté a pestré. Dávno predtým, ako si tieto miesta vyhliadla firma obúvajúca svet, tu už pulzoval čulý život. Svedčia o tom aj pamiatky na území obce. Neprehliadnuteľné sú najmä dva kaštiele, ktoré odkazujú na bohatú históriu tohto územia.
Samotné Bošany spájajú históriu troch samostatných obcí. Veľké Bošany, Malé Bošany a Baštín, ktoré až v 20. storočí splynuli do jednej obce. Veľké Bošany boli už v 12. storočí majetkom šľachticov Diviakovcov. Práve z tohto rodu sa v 13. storočí odčlenila vetva, ktorá sa natrvalo usadila v Bošanoch a začala používať aj v svojom názve meno Bossányi – neskôr ekvivalent v slovenčine Bošáni. V Malých Bošanoch tiež žila vetva Diviakovcov. V novoveku tu postavili Bošániovci kaštieľ, ktorý koncom 19. storočia chátral a nakoniec bol zbúraný.
Dva kaštiele v jednej obci
V obci sa zachovali dodnes dva kaštiele. Tým menej známejším je barokovo-klasicistický kaštieľ, ktorý sa nachádza v centre obce. Dal ho postaviť Ignác Bošáni spolu s manželkou v roku 1776. Kaštieľ je dodnes zachovaný v peknom stave a je možné ho obdivovať aspoň z blízkeho parku s jazierkom. Po zoštátnení v ňom bola umiestnená škola, hostinec a od jeho devastácie ho uchránila komplexná rekonštrukcia vykonaná v deväťdesiatych rokoch. Od roku 1963 je kaštieľ vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Kaštieľ určitú dobu vlastnil aj Adolf Schmitt, ktorého meno je spojené so založením tradície garbiarstva v Bošanoch. Adolf Schmitt prišiel do Bošian v roku 1857. Kupoval suroviny aj od Bošániovcov, ktorí tu mali veľké pozemky a nakupoval tu kôru a kože pre svoju koželužňu v Rakúsku. Zistil však, že by sa mu viac oplatilo svoju prevádzku presťahovať do Bošian, kde mal dobré podmienky pre svoj podnik. Tradícia spracúvania koží, hoci dnes už v malom, sa tu udržala do dnešných dní.
Renesančný kaštieľ zažil vzácnu návštevu
Barokovo-klasicistický kaštieľ by v inej obci tvoril určite dominantu, ale Bošany majú ďalší skvost v obci. Je ním renesančný kaštieľ. Ten v súčasnosti púta pozornosť, pretože prešiel komplexnou rekonštrukciou. Kaštieľ bol postavený na mieste, kde podľa výskumu stála predtým väčšia zrubová stavba, ktorá zanikla vďaka požiaru v 15. storočí. Pravdepodobne šlo o kúriu. Neskôr, v druhej polovici 15. storočia vzniká na tom istom mieste už murovaná stavba, ktorá je zachovaná v hmote jedného z krídel dnešného kaštieľa. Neustále nebezpečenstvo, ktoré predstavovali turecké vpády, prinútilo Bošániovcov prestavať svoje sídlo na opevnený a hlavne murovaný kaštieľ.
Kaštieľ plnil vo svojich počiatkoch hlavne obrannú funkciu, to bola jeho prvotná úloha. Patril dokonca k pevnostnej línii Rákocziho kurucov a bola tu umiestnená aj ich posádka. Kaštieľ mal svoje opevnenie a aj priekopu. Za jednu z najvýznamnejších udalostí, ktoré kaštieľ postretli, môžeme považovať návštevu Márie Terézie, kráľovnej z rodu Habsbugovcov. Tento fakt o kaštieli je pomerne známy. Svoje najlepšie časy zažil kaštieľ práve v tomto období. Bošániovci v 18. storočí prežívali tiež svoje zlaté časy a snáď aj preto investovali do kaštieľa a dali ho prestavať do barokového štýlu. V roku 1781 však Bošániovci vymierajú po meči a po praslici v roku 1813 a ich majetok bol spravovaný nitrianskym županom. Neskôr kaštieľ vlastnil už vyššie spomínaný Schmitt, ktorý ho využíval aj na skladové a reprezentačné priestory. Po ňom sa dostal do majetku Salzbergera, od ktorého kupovala na území dnešného Partizánskeho pozemky firma Baťa. Salzberger kaštieľ nevyužíval a keďže v roku 1944 sa jeho životný príbeh vďaka vojne skončil, bol kaštieľ v roku 1948 znárodnený. Dočasne v ňom sídlila škola, hudobná škola, bol využívaný na skladové priestory, ale postupne schátral. V roku 1988 bola započatá rekonštrukcia kaštieľa, ale tá sa aj rýchlo skončila. Obnova kaštieľa nebola dokončená a situácii nepomohol ani požiar v roku 2000. S pamiatkou to naozaj nevyzeralo dobre. Svetlo na konci tunela však výrazne zasvietilo a pamiatka sa dočkala komplexnej rekonštrukcie, ktorá prebehla v rokoch 2011 – 2013. Kiežby takéto šťastie postretlo viaceré naše pamiatky.
Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.
Zdroje:
- BÓNA, Martin – LUKAČKA, Ján. Kultúrno-historické pamiatky Stredného Ponitria. Topoľčany, 2015.
- Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok I., Bratislava. 1968 – 1969.
- UHLÁR, Vlado. Okres Topoľčany. Historicko-vlastivedná monografia. Bratislava, 1988.
