Svitanie ohlasuje nadšený štebot vtáčikov, hodnoty na teplomere stúpajú každou hodinou a svet si opäť oblieka farebný šat. Ráno zima ako na Sibíri a popoludní neviete, ktorú vrstvu oblečenia vyzliecť skôr. Pred odchodom do práce poctivo oškrabať námrazu z auta, cestou domov treba zapnúť klímu. Tak väčšinou vyzerá príchod jari.
Bez ohľadu na momentálne klimatické podmienky či vegetačnú fázu rastlín okolo nás, jar podľa kalendára vždy začína dňom jarnej rovnodennosti. Bolo tomu tak aj za čias našich predkov, pre ktorých bol príchod jari, nového života či úrody a teplejšieho počasia veľmi dôležitý. Jej uvítaniu, respektíve ukončeniu zimného obdobia, preto pripisovali veľký význam a spája sa s ním aj mnoho obyčajov a obradov. Jedným z najrozšírenejších a zrejme najznámejších z nich je rituál, ktorý dnes poznáme pod heslom „Vynášanie Moreny“.
Korene už v 14. storočí
Zvyk nosenia figuríny ženy, niekde muža, ktorú sprievod nakoniec hodil do vody alebo spálil, má korene už v stredoveku. Písomne je doložený už v 14. storočí v Prahe, kedy bol cirkvou zakázaný. Z územia Slovenska máme najstaršie písomné doklady o vynášaní Moreny zo 16. storočia, no konkrétne opisy priebehu obradu sú ešte mladšie. V prvej polovici 20. storočia zvyk postupne zanikal a v súčasnosti ho už praktizujú a prezentujú iba skupiny nadšencov folklóru.
Hoci vynášanie Moreny nemá pevne stanovený dátum v kalendári, zvyčajne sa konalo na Smrtnú alebo Kvetnú nedeľu. Smrtnou nazývame nedeľu dva týždne pred Veľkou nocou, Kvetná nedeľa nasleduje po Smrtnej. Keďže sa zvyk konal počas pôstneho obdobia, bol vítaným spestrením obmedzeného spoločenského života v tomto čase. Bol príležitosťou stretávania sa a zábavy mládeže. Zaujímavosťou je, že v ranom období praktizovania zvyku ho mali na starosti dospelí obyvatelia obce, ba dokonca kňazi. Svedčilo to o význame, ktorý rituálu ľudia pripisovali. Mládež – mladé dievky, prípadne spoločne s mládencami – prebrala jeho organizovanie až v neskorších obdobiach.
Okrem Moreny vynášali aj Deda
Prečo však vynášame práve „Morenu“? Prečo nie Anču, Katku alebo Žofiu? Pomenovanie figuríny pochádza so slovanskej mytológie. Morena bola slovanskou bohyňou smrti a zimy, jej kult mal skôr negatívny nádych. Naši predkovia sa Morenou inšpirovali a prostredníctvom zničenia figuríny stotožnenej so zimou, smrťou a chorobami v zmysle mágie podobnosti vyháňali z obce nebezpečné choroby, smrť i negatívne sily, ktoré zadržiavali vegetáciu.
Z hľadiska územia má podstata zvyku pomerne jednotnú podobu na celom Slovensku. Ľudia všade vynášali zimu vo forme slamenej bábky – ženy, v niektorých oblastiach v podobe mužskej postavy – Deda. Ľudia všeobecne spájali zimu so smrťou (úmrtia boli v minulosti práve koncom zimy najčastejšie), takže ju symbolicky vyniesli z obce, čím umožnili príchod jari. V niektorých oblastiach bolo následne bežné tzv, prinesenie „letečka“ – zväčša zelenej halúzky ozdobenej stužkami, prípadne inak, ktorá mala symbolizovať nastupujúcu vegetáciu a nasledujúce leto.
Samotné prevedenie rituálu však prechádzalo diferencovaným vývojom a tak zahŕňa, v rámci územia našej krajiny, vcelku veľké množstvo variácií. V severnej časti Slovenska obrad pozostával z nosenia Moreny, prinesenie leta sa spomínalo maximálne v piesňach. Na väčšine stredného Slovenska sa obe fázy tešili približne rovnakej pozornosti – obrad tu pozostával z dvoch rovnocenných častí a realizoval sa buď v jeden deň alebo sa rozložil na dve po sebe nasledujúce nedele (Smrtnú a Kvetnú). Západu krajiny zas dominoval obrad prinášania leta, ba niekde bol aj výlučným obradom, ktorý sa konal na Kvetnú nedeľu.
Iný kraj, iné meno
Rovnako aj názov slamenej postavy bol v rôznych kútoch Slovenska odlišný. Marmuriena, Šmertka, Kysa či Kyselica, to všetko sú lokálne varianty jej pomenovaní. V našich končinách, na Hornej Nitre však postavu poznáme pod menom Morena. A pokým v iných častiach Slovenska buď figurínu spálili alebo ju hodili do vody, resp. zhodili zo skaly, my v okolí Partizánskeho sme sa s tým veru nebabrali. Pre istotu tu ľudia Morenu podpálili a aj hodili do vody.
Postava mala čepiec, bielu papierovú sukňu, zásteru, blúzku a v tvárovej časti znázornené oči a ústa. Tak Morena vyzerala na väčšine územia Slovenska. Takto vystrojenú ju vynášali na Kvetnú nedeľu aj mladé dievčatá v Rybanoch neďaleko Topoľčian. Napríklad v Prievidzi však bola tradičnejším termínom na vynášanie skôr Smrtná nedeľa.
Rozdiely v tradícií, ako už vieme z predošlých článkov o slávení Vianoc či obdobia fašiangov, dokázali byť veľké aj pokiaľ išlo len o susedné dediny. Tak napríklad v malej obci Šišov, ktorá je neďaleko Rybian, kládli dôraz skôr na prinesenie leta. Morena sa tu spomínala iba v sprievodných piesňach a v názve samotného obradu – „morenovanie“. Morenovať chodili v Šišove zväčša dvojice dievčat z chudobnejších rodín, pričom morenovanie predstavovalo určitú formu koledovania. Dievčatá chodili od domu k domu, spievali a vinšovali. Vyzbierali pri tom vajíčka, ktoré si odložili na kraslice.
V prípade tradície vynášania Moreny je zaujímavé sledovať premeny, ktorými prešla v čase. V spojení s obyčajou prinášania leta fungovalo vynesenie „zla“ ako prostriedok na vytvorenie priestoru pre príchod dobra – leta, úrody. Verilo sa, že kadiaľ figurínu preniesli, tie miesta mali byť chránené a očistené od všetkého zla. Ak sa na vec pozrieme očami našich predkov, išlo o veľmi významný obrad, ktorý ovplyvňoval tohoročnú úrodu (teda či budú mať v zime čo jesť – o supermarketoch veru nechyrovali) i zdravie obyvateľov – verili, že mor či iné smrteľné choroby sa ich obci vyhnú.
Zdroje:
- Horváthová, E., 1986. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran.
- Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru – Elektronická encyklopédia: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/
Hanka Vanková